Uč sa, aby z teba niečo bolo?

Autor: Vladimíra Vrajová | 17.4.2019 o 12:01 | Karma článku: 2,93 | Prečítané:  1117x

Toto už neplatí. Aspoň v mojom prípade. V škole som poctivo písala domáce úlohy, memorovala veci, ktoré boli úplne zbytočné, chodila na opravné písomky, aby som získala lepšiu známku. A výsledok?

Učím sa celý život. Doslova. Už ako malé dieťa som bola obklopená knihami a počúvala zo všetkých strán, že každý, kto chce v živote niečo dokázať, sa musí dobre učiť. V tomto smere som mala šťastie – učenie mi nikdy nerobilo problémy, dokázala som si zapamätať prakticky čokoľvek a nasávanie nových informácií ma bavilo. Podľa teórie „uč sa a budeš úspešný“ som mala všetky dispozície na to, aby sa mi v živote darilo. Ale niekde sa stala chyba.

Posadnutá myšlienkou, že len ak sa budem učiť, nájdem svoje šťastie, som robila množstvo nezmyselných vecí. Chodila som do školy chorá, len aby som o niečo neprišla, učila som sa cez prestávky, po nociach, v piatky poobede, cez víkendy. Kebyže sa ma spýtate na moje zážitky z obdobia povinnej školskej dochádzky, tak vám poviem, že som si v siedmej triede zlomila nohu a na ďalší deň vymeškala písomku z fyziky. Alebo že som raz v autobuse zaspala a previezla sa až na konečnú. Vlastne som nemala žiadny život a nedostatok sociálnych väzieb som kompenzovala jednou telenovelou denne; to bol môj relax a zároveň únik z inak nudného a stereotypného života.

Polepšila som sa až na vysokej škole. Na novom mieste a v kolektíve nových ľudí som sa snažila dohnať všetko, čom som zameškala. A tak to aj dopadlo – neukončila som prvý ročník a zo školy ma vyhodili. Domov som prišla ako márnotratný syn, ktorý premrhal ťažko zarobené rodičovské peniaze a teraz urobí všetko pre to, aby svoje hriechy odčinil. Mama môj vnútorný prerod urýchlila tým, že ma postavila pred hotovú vec: ak ma vyhodia aj z ďalšej univerzity, tak sa zbalím a vycestujem za prácou do zahraničia, ako už mnohí predo mnou.

A keďže som si myslela, že druhý vysokoškolský pokus je moja jediná nádej a že s maturitou z gymnázia nič nezmôžem, všetko sa postupne vrátilo do starých koľají. Najprv sa mi podarilo zlepšiť si renomé vo svojom okolí: známi, ktorí sa jeden po druhom dozvedali o mojom fiasku, väčšinou nepovedali nič, len zdvihli obočie a v tvári mali neveriaci výraz. Nikto nečakal, že sa to stane práve mne. Všetci boli sklamaní. Pevne verím, že o to väčšia bola ich radosť, keď som druhú vysokú školu ukončila so všetkými možnými poctami, ktoré môžete dosiahnuť.

Po štátniciach, keď päť rokov poctivej driny konečne prinieslo ovocie a ja som v rukách držala vytúžený diplom, malo ísť všetko ako po masle. Rozposlala som stovku žiadostí o zamestnanie a trpezlivo čakala. Keď sa mi ozvali z jedného kníhkupectva, aby sa mi pochválili, že sú veľmi dobrý kolektív a ďalšieho zamestnanca nepotrebujú, bola som milo prekvapená, pretože som si už-už myslela, že počet reakcií na moju žiadosť zostane na nule.

Môj životopis si ale niekoľko ľudí predsa len všimlo a ja som začala chodiť na pohovory. Hlas rozumu mi už vtedy vravel (škoda, že sa neozval skôr), že maturitné vysvedčenie a hodnotenie na vysokej škole pravdepodobne nikoho zaujímať nebudú. Všetci chceli vedieť, čo som v živote robila a aké mám skúsenosti. A môj prospech, ten by Vás nezaujímal? Nezaujímal. Ukázalo sa, že nie trojky z telesnej výchovy, ale nedostatok praxe je mojím najväčším handicapom.

Týmto nechcem tvrdiť, že škola nie je dôležitá. Určite je. Pokiaľ sa učíte radi a chcete sa učiť, tak investujte do vzdelania, ale nezabúdajte aj na zbieranie skúseností. Mne osobne titul nezaručil nič – ani nájdenie dobrej práce, ani uplatnenie v odbore, ktorý som vyštudovala. To, či si dokážeme nájsť v živote svoje miesto, evidentne závisí (aj) od niečoho iného. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Kočner písal Zsuzsovej o sledovaní Sulíka a Rajtára chcel dostať do basy

Ďalšia časť Kočnerovej komunikácie potvrdzuje výpoveď Petra Tótha.

Dobré ráno

Dobré ráno: Je desivé vidieť, kto všetko si vás lustruje

Polícia si volá novinárov. Zisťujú, ako o nich zbierali informácie.

Stĺpček Petra Schutza

Posty pridelencov treba zrušiť

Inštitút pridelenca je azda najlukratívnejšou trafikou.


Už ste čítali?