Titulovaná predavačka

Autor: Vladimíra Vrajová | 20.4.2019 o 22:13 | (upravené 20.4.2019 o 22:23) Karma článku: 10,12 | Prečítané:  4193x

O tom, ako som vypočítavo poslala svoj životopis do obchodu, kde hľadali predavačku. O tom, ako som sa utvrdzovala v tom, že toto nikdy robiť nebudem. A o tom, ako som zmenila názor.

Keď som si ani pol roka po štátniciach nevedela nájsť zamestnanie, uvedomila som si, že mám zrejme vysoké nároky, ktoré by som mala prehodnotiť (mojou jedinou požiadavkou zo začiatku bolo, že sa chcem uplatniť v odbore, neskôr som bola ochotná uspokojiť sa s akoukoľvek prácou, ktorá bude adekvátna môjmu vzdelaniu). Toto „prehodnocovanie“ nakoniec došlo až tak ďaleko, že som neuvážene poslala svoj životopis do jednej predajne, kde hľadali predavačku/pokladníčku. A o pár dní ma pozvali na pohovor.

Na tento pohovor som sa veľmi tešila, pretože som sa naň nemusela vôbec pripravovať. Žiadne štúdium odborných termínov, žiadne hľadanie potrebných informácií, žiadne surfovanie po internetových stránkach, žiadne žehlenie blúzky, žiadne stresy, žiadne tabletky na upokojenie – stačilo len prísť a zanechať dobrý dojem. Ak mám byť úprimná, tak k  pohovoru som pristupovala skoro ako ku kultúrnemu zážitku. Bola som zvedavá, ako to bude prebiehať, kde ma usadia, na čo sa ma budú pýtať a hlavne: chcela som vedieť, ako veľmi sa bude tento pohovor líšiť od tých, ktoré som dosiaľ absolvovala. Pritom som podvedome rátala s tým, že ma v obchode nikto nezamestná, alebo skôr, že ja na túto pozíciu nikdy nenastúpim. Že je to pod moju úroveň. 

Počas krátkeho stretnutia s vedúcou som zozbierala informácie, ktoré som potrebovala pre svoj komparatívny výskum, následne odignorovala výzvu, aby som si popozerala tovar a urobila nákup, a celú vec hodila za hlavu. Ďalší deň však prišiel telefonát, či môžem o týždeň nastúpiť. Bola som taká prekvapená, že som si vypýtala deň na rozmyslenie. Majte pochopenie, bolo to po prvýkrát, čo som od niekoho počula, že ma zamestná. Keď som o tejto možnosti povedala rodine, všetci sa zhodli na tom, že to nie je miesto pre mňa. Nešlo len o to, že „mám naviac“, ale predovšetkým o to, že som strašne nešikovný človek. Nikto si nevedel predstaviť, že budem celé dni behať po obchode a neotlčiem si pritom hlavu alebo niečo nerozbijem.

Pud sebazáchovy bol však silnejší než názor okolia. Bol dokonca silnejší než moja hrdosť. Skrátka som si nevedela predstaviť, že mám byť ďalej nezamestnaná, chodiť na úrad práce, byť bez peňazí (aj keď už nie som študent), nechať sa živiť rodičmi, odpovedať na všetečné otázky niektorých ľudí a podobne. A tak som ešte ten deň zavolala vedúcej a oznámila jej, že so mnou môže rátať.  

V tej chvíli som bola na svoje rozhodnutie pyšná a bola som odhodlaná dokázať každému, kto o mne pochyboval, že v tejto práci vydržím jeden rok. Nechcela som sa zaradiť medzi ľudí, ktorí plávajú zo zamestnania do zamestnania, nikde nie sú spokojní a nikde nevydržia dlho. Priznávam, viedla som veľa siláckych rečí a neuvedomovala som si, že medzi predsavzatiami a činmi je niekedy priepastný rozdiel.  

Časom totiž eufória z práce, kolektívu, zákazníkov a prvej výplaty opadla, ružové okuliare mi niekto zložil z očí a ja som začala vidieť veci také, aké naozaj sú. Boli chvíle, keď mi bolo úplne jedno, že som si kedysi predsavzala, že v obchode vydržím rok. Boli chvíle, keď som sa hanbila za to, že som skončila ako predavačka. Ale predovšetkým boli chvíle, vďaka ktorým som pochopila, že aj môj „pobyt“ na predajni je škola. Škola, prostredníctvom ktorej sa učím veci, ktoré nie sú obsiahnuté v žiadnej učebnici - prostredníctvom ktorej spoznávam skutočný život. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Reportáž Zuzany Kepplovej

Kauza Dobšiná: Čo sa to stalo v našom meste

Prečo Dobšinčania odchádzajú a prečo zostávajú.


Už ste čítali?